Krásna a potrebná.

Schúlené v klbku.
Snažíme sa prečkať búrku.
Zvykli sme si, že netreba nič hovoriť.
Že v samote a v smútku,
tá bolesť, najlepšie sa zahojí.
Že si samy môžme za to,
že nás to tak bolí.

Zvykli sme si,
že vo všetkom, stále robíme chyby.
A snažíme sa zlepšiť, azda, či by,
konečne sme boli,
aké nás chcú mať.
Štíhle, rýchle, bez vrások,
všetko postíhať.

Len, akosi to nejde.
Tak začneme sa ukrývať.

Veď kto by nás chcel vidieť?
Keď my samy,
nevieme sa prijať,
kto iný mohol by tam byť,
všetko vedieť, všetko poznať,
na mieste hanby,
len nás objať.

Zvykli sme si. Nik tam nie je.
V mieste beznádeje. Samy bojujeme.

A každý úder svetu
raní len naše srdce.
Túžime ho rozdať,
no stále len v nás samých tlčie.

Tak radšej ho skryjeme.
Veď toľkokrát,
bolo zranené.

A veď, kto by ho chcel vidieť?
Keď my samy, nevieme ho prijať,
kto iný, mohol by tam byť,
celé vidieť, celé poznať,
nič nevravieť, len nás objať.

Veríme, nik taký nie je.
A tak samy bojujeme.

A znova.
Dlho to trvá
a dlho sa hojí,
keď klamstvu uveríš.

Veď Ten, ktorý ťa stvoril,
celkom iné veci
do srdca ti vložil.

Vytvoril ženu.
Jemnú a nežnú.
Múdru a smelú.

Prinášaš život.
Nie len, skrze deti.
Kde mŕtve sú vzťahy,
tam, asi ty nie si.

Prinášaš nehu.
Tam, kde tvrdosť vládne.
Láskavým slovom
dvíhaš všetkých na dne.

Si silná a smelá.
Veď láskou a pokorou
porážaš nepriateľa.

A si krásna a spanilá.
Bez ohľadu na to,
čomu si verila.

Lebo tak si bola stvorená.
Krásna a potrebná.

Mony