Topánky

Vyzutá, do blata skáčem.
Záplata na tričku tiež už je vydratá. A občas plačem.

No nemrhám slovami. Veď čas plynie pomaly,
keď ho počúvaš.

Keď mu priestor dáš, spomaliť.

Nestavaj sa do dráhy, silnejší zvíťazí.

Vyzutá, po tej dráhe kráčam. Po prázdne, cestu hľadám.
Mám sa až moc rada.

V zmrznutom rukáve, v žiare čo svieti len na dráhe,
na tráve
okolo, tiahne sa tma. A tam, ťažko sa vidí pravda. 

Že potrebuješ topánky. 

Nie len, aby videl si do diaľky. Aby nestúpal si na skalky.
Ale aby svetlo tvojej morálky, videl si čierne,
aké je. 

Nepotrebuješ znamenie. Ani vietor, čo k šťastiu ťa zaveje.
Na konci dráhy ktorou kráčaš sú len záveje. Trápenie ktoré silneje. 

No tie topánky na nohách, možno mnohým naháňajú strach.
Možno je to pýcha, ktorá iným dýcha vzduch.
Možno nevôľa. Tvrdých ľudí ani skalky nebolia. 

Tá tvrdá vrstva na ľudskej koži chráni ho, len aby prežil.
Aby žil, ale nie veľa. Na to totiž lásku treba. A na tú zase treba teba. 

Ak chceš život bez lásky, neobúvaj topánky!
S nimi totiž prejdeš po tráve,
necháš všetko na dráhe
a ocitneš sa v neznáme. No v skutočnosti doma.

S náručou dokorán Otec čaká, volá.
Vitaj doma!
Ostaň.
Každý deń nášho života,
Čakali sme ťa. 

Ostaň v topánkach.
Ži so mnou, nie v spomienkach a občas

vyjdi na dráhu, tých čo ostali domov zavolať, 

azda by aj oni chceli od Krista, topánky si vypýtať. 

Mony